Ako deti sme sa každý rok tešili na tento deň. Mal prísť Mikuláš a dobrým deťom doniesť sladkosti, zlým uhlie a palicu. Našťastie som patrila asi k tým dobrým, pretože každoročne som si v topánke našla nádielku sladkostí. Sladkostí, ktoré miluje každý z nás... aj keď poznám ľudí, čo na sladké nie sú – ale celkovo to veľmi nechápem. Ako môže niekto povedať, že ja na sladké nie som??? Z mojich úst to počuť nikdy nebudete... ja som proste vždy bola na sladké. Ako môžu byť pre niekoho maškrtou slané chipsy? U mňa maškrta okamžite evokuje niečo sladké...

Sladkú chuť milujeme preto, lebo nám určitým spôsobom pripomína detstvo. Formovala sa u nás ešte v období, na ktoré si nepamätáme - a to konkrétne, keď jedinou našou potravou bolo materské mlieko - a naše bunky a mozog si tú sladkú chuť zapamätali. 

To aký druh sladkého neskôr uprednostňujeme, vo veľkej miere určuje už výchova a naši rodičia. Postrehla som to sama na sebe. Moji rodičia keď nám mali dať nejakú sladkosť, tak to boli takmer vždy rôzne keksy, napolitánky, čokoláda alebo domáce koláče. Čokoládové tyčinky typu Deli, Mars, Koko a iné podobné nám asi nikdy nekúpili a som im za to vďačná. Vieme totiž, že sladkosti nie sú pre naše telo zdravé, no keď už si nejaké dopriať, tak radšej to menšie zlo. A tým sú podľa mňa skôr rôzne keksy a oblátky – ideálne slovenskej či českej výroby, či domáce koláče, ako rôzne presladené tyčinky s umelým obsahom a pôvodom, ktovie odkiaľ. Dodnes mi vôbec nechutia. A keď sa rozhodnem kúpiť si niečo sladké, tak to vyzerá takto: